ROZHOVOR s: Martin "Bocian" Praslička

Ospravedlňujem sa za neaktivitu, ale mala som kopec vecí v osobnom živote tak som nemala čas na projekt. Ale to sa teraz zmení a opäť sa môžete tešiť na kopec vecí.

Martin "Bocian" PrasličkaAutor, na počudovanie, nie je tak celkom Bocian – ako to o sebe tvrdí. Patrí k druhu: človek, pohlavie: muž, ale niekedy sa za to hanbí. Vtedy je bocian. Momentálne (zatiaľ) študuje na Univerzite Komenského nejaký „zaujímavý“ prírodovedný odbor, ale ešte úplne nevie, čo so sebou. Vášnivo (po)miluje písanie prózy, zriedka aj poézie. Rád číta diela iných a fascinuje ho svet, príroda, ľudia. Skúma „život“, pričom najradšej experimentuje sám na sebe. O svojich poznatkoch potom píše.

::::::::::::::::::::::::::

Ako si sa dostal k písaniu?
Začalo to zo mňa „liezť“ nejako samo od seba. Pravdepodobne vtedy, keď som nastúpil na osemročné gymnázium a moje dovtedajšie kamarátstva začali kvôli učeniu zanikať. Najprv som však písal iba veľmi detské a hlúpo sa rýmujúce básničky, to môže byť aj osem rokov dozadu. K próze som sa dostal asi o rok neskôr. Ambiciózne som sa rovno pustil do rozsiahleho sci-fi príbehu (Návšteva planéty OX), ktorý sa stále nachádza na mojom blogu. Ale na prečítanie ho určite neodporúčam.

Prečo práve prezývka Bocian?
V období, keď som si zakladal blog, sme bývali v Devínskej Novej Vsi a ja som bol obrovským nadšencom prírody a všetkého živého. Robil som svoje detské „výskumy“ na slimákoch a vtákoch – predovšetkým bocianoch, ktorých je v Devínskej kopa. No a nevedel som, ako by som ten svoj blog, ktorý sa vtedy vôbec nemal zaoberať literatúrou, mohol nazvať, akú mu dať adresu. Na niekoľký pokus mi napadol práve Bocian. Odvtedy sa to so mnou vlečie.

Čo ťa v písaní najviac inšpiruje?
Typická otázka. Život? Asi ten. Fascinujú ma ľudia a svet celkovo. Ako to, že sme tu a robíme práve to, čo robíme? Snažím sa byť bystrím pozorovateľom, asi ako každý, kto sa venuje písaniu, a potom spísať to, čo vidím, zažívam. Okrem toho ma inšpirujú knihy, filmy, osobnosti – najmä spisovatelia... Potencionálna inšpirácia je však vo všetkom okolo nás!

Aké to bolo držať v rukách svoju prvú knihu?
Aké iné než skvelé?! Vydavateľský proces je niečo, čo chce veľa času a trpezlivosti. Keď sme knihu vydávali, bol som už myšlienkami dávno pri iných „projektoch“. A zrazu som ju dostal do rúk, videl na obálke svoje meno a chvíľu sa nedokázal stotožniť s tým, že to je naozaj aj môj výtvor. Postupne sa však spomienky vracali naspäť. Bola to veľká satisfakcia. Akurát mi je ľúto, že nemá takú tú typickú knižnú vôňu. 

Ako vznikala zbierka poviedok Nasleduje zastávka...?
Veľkým prelievaním krvi a potu! Žartujem. Úplným začiatkom bolo, že ma oslovila Denisa Kancírová (ktorá vtedy ešte žiadne vydavateľstvo nemala) s tým, či by som nechcel niečo vydať, pretože som jej do časopisu Abdon posielal nejakú poviedku a jej sa tuším páčila. Nepamätám si to presne. Ja som však nemal nič súce publikovania a na tento návrh som postupne zabudol. Ubehol zhruba pol rok, čo som celkovo veľa nepísal, a odrazu som si povedal: „Vydať knihu je tvoj sen! Urob niečo!“ Zatiahol som do toho Bocianku, teda Paulínu Trenčanskú, ktorá ten nápad s bratislavskými poviedkami vymyslela.
Samotná tvorba zbierky bola z našej strany veľmi amatérska. Nemali sme nič pripravené vopred, písali sme poviedky v priebehu necelého roka a vždy ich postupne posielali Denise Kancírovej, ktorá bola našou editorkou a agentkou. Chceli sme, práve čím je podľa mňa tá zbierka zaujímavá, aby sa jednotlivé poviedky prelínali buď postavami, alebo minimálne prostredím a udalosťami. To bolo veľmi náročné, bralo nám to istú mieru voľnosti. V poslednej poviedke sme sa zasa pokúsili o spoločné písanie... Veľká výzva. Napokon mám ale z celého diela dobrý pocit, hoci teraz sa za to písanie celkom hanbím. Najradšej by som tie svoje poviedky prepísal a vydal knihu ešte raz, ale takéto myšlienky má s odstupom času asi každý autor.

Aké sú tvoje spisovateľské plány?
Momentálne je to jednoduché: písať, písať a písať (čo paradoxne jednoduché vôbec nie je). Zapájam sa do súťaží, posielam do časopisov (nájdete ma v aktuálnych Dotykoch) a chcem si takýmto spôsobom, ako sa hovorí, vybudovať renomé. Zároveň ale premýšľam nad novým projektom, možno niečím rozsiahlejším, no to zatiaľ zostáva iba v teoretickej rovine. Z dlhodobého hľadiska sa určite písaniu venovať plánujem, chcem a budem. Ak všetko vyjde, nechcem niečo zakríknuť, tak tomu od septembra prispôsobím aj vysokú školu. 

Rada čítam aj tvoju poéziu. Neuvažoval si o vydaní nejakej zbierky básní?
To som teda naozaj neuvažoval. K písaniu poézie ma priviedli piesne Jaromíra Nohavicu. Pre mňa to znamenalo odreagovanie a zábavu, hranie sa so slovami. Myslím, že moje vrcholné poetické dielo som už napísal: text piesne na našu stužkovú, S maturitným vysvedčením. Momentálne poéziu, ja to v mojom prípade nazývam básničky, nepíšem vôbec, už dlhodobo nemám slinu.

Môžeš odporučiť čitateľom nejaké tvoje najobľúbenejšie knihy?
Čím viac čítam, tým väčší problém mám s výrazom „najobľúbenejšie“. Môžem však odporučiť zopár výborných kníh, ktoré sú buď obsahovo veľmi zaujímavé, alebo sú dobre napísané. Ideálne oboje. Vymenujem ich aj s nejakým kratším komentárom: 
Veľká láska od Ballu – kniha, ktorá by sa mala stať povinnou literatúrou,
Rivers of Babylon – kultový slovenský román, 
Grázel – útla „gangsterská“ knižka, za ktorou stojí Tomáš Varga,
1984 – veľdielo s neustále aktuálnou témou,
Pohyblivý sviatok – spomienky Ernesta Hemingway-a na život v Paríži, veľmi inšpiratívne,
Veľký Gatsby – charizmatická kniha, podľa Hemingway-a Fitzgeraldovo najlepšie dielo.
A momentálne čítam Na ceste od Jacka Kerouac-a, zatiaľ vynikajúce.

Aký máš názor na slovenskú literatúru?
Ako je vidno z predchádzajúcej odpovede, slovenskú literatúru čítam a snažím sa v nej orientovať. Môj názor je, že tá umelecká „sekcia“ sa, čiastočne aj svojim zavinením, príliš dištancuje od bežného čitateľa, a potom narieka, že je opomínaná. Ako? Tým, že čitateľovi v jednom kuse servírujú iba „traktáty z hĺbok vlastnej duše“. Slangovo by som to nazval „egotrip“. Keby sa takýto autori pokúsili o dobrý príbeh a spojili to so svojím skvelým štýlom a bohatým vnútorným životom, mali by sme na pultoch úžasné knihy! Na druhú stranu, kníhkupectvá stavajú do popredia hlavne komerčné braky, hrajú na istotu. No nemôžem do tohto vreca hodiť všetkých dobre predávaných autorov. Napríklad Juraj Červenák alebo Jozef Karika sú, podľa mňa, na veľmi vysokej úrovni, hoci sa jedná o komerčnú literatúru.

A čo hovoríš na tento projekt? Máš nejaký nápad na jeho zlepšenie?
Som rád, že si sa do toho pustila! Dnes je v literárnom svete veľký problém dostať sa do povedomia a do komunity tých „významnejších“ autorov. Okrem talentu a kvality zohráva úlohu často aj náhoda, hoci vzniklo dosť dobrých projektov ako je súťaž Poviedka či Cena fantázie (a ďalšie). Toto, projekt PSA, je ďalšia možno, ako sa málo známy tvorca môže „spropagovať“. Preto som veľmi rád, že sa projektu darí a postupne sa rozrastá. Držím mu palce, aby okrem nás, začínajúcich spisovateľov, pritiahol aj pozornosť čitateľov, aby to nebolo tak, že komunita tvorí pre samú seba. Môj nápad na zlepšenie je organizovať súťaže o knižky. Ak by bol z tvojej strany záujem, môžem sa dohodnúť s vydavateľstvom a poskytnúť takýto účel našu zbierku. 

Ďakujem za rozhovor a v budúcnosti sa určite môžete na súťaž tešiť. :)

Komentáre