ROZHOVOR s Ivanom Kučerom

Tak, máme tu ďalší rozhovor tentokrát s autorom knihy Obchádza nás temnota - s Ivanom Kučerom. Takže veľmi pekne ďakujem za poskytnutie rozhovoru. :)

Ivan Kučera: Autor prevažne trilerových a hororových príbehov.
Narodil sa v roku 1981 v Myjave. Po 5-ročnom štúdiu na SOU Potravinárskom a Poľnohospodárskom v Novom Meste n/V pracoval ako skladník alebo v stajni pri koňoch. Túlavé topánky ho v roku 2008 na niekoľko mesiacov zaviedli do britského mesta Leicester.
Od r. 2002 sa venuje písaniu o filmoch - recenziám, biografiám režisérov, scenáristov a hercov i tematickým článkom. Tieto texty publikoval v časopisoch Fantázia, GoldMAN alebo Nový čas Krimi, na viacerých blogoch a na weboch Studna.net, Kinema.sk, Pramen.info či Meetoo.sk. Najviac článkov publikoval na webe Recenzie.org, ktoré spravoval v rokoch 2009 – 2015. Uverejnil na nich 1500 článkov. V súčasnosti lásku k filmom (špecializuje sa najmä na americkú kinematografiu od roku 1970 do dnešných dní) ventiluje na čsfd ako Tron.

Vlastné príbehy začal písať v roku 1995. Debutoval o 8 rokov neskôr romantickou mikro-poviedkou Letný príbeh v Novometskom spravodajcovi. Následne sa začal venovať svojim od detstva najmilovanejším žánrom – hororu a trileru. Na tieto jeho poviedky ste mohli naraziť v časopisoch Filmag Extra, Kobka alebo Howard, na webe VlčíBouda.cz alebo v zbierkach 66 + 6 hororov v 100 slovách, Poviedky z iných svetov, Zombie apokalypsa a Za tebou. Istou rekapituláciou jeho hororového a trilerového poviedkárstva sa stala kniha Obchádza nás temnota, ktorú mu deň po 35. narodeninách vydalo vydavateľstvo Hydra.

V roku 2011 získal Cenu Béla v rámci Ceny Fantázie za kontroverznú poviedku Prasa. V rokoch 2013 a 2014 si Ivan Kučera selfpublishingovou metódou vydal hororové romány Kozí ľudia a Lesy.

:::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::

Čo vás najviac zaujalo práve na hororovom žánri, respektíve prečo horory?
Horory a trilery ma bavili od útleho detstva, kedy som pozeral a čítal také filmy a knihy, ktoré by dieťa asi pozerať a čítať nemalo. Kým iní v mojom veku boli zažratí do Karla Maya, ja som letel na Stephenovi Kingovi, Petrovi Jamesovi a Votrelcovi a v piatky som býval hore do hlbokej noci, aby som desiaty raz videl Predátora. Neskôr, keď som začal s písaním, som skúšal písať netrilerové a nehororové záležitosti, ale chýbalo mi napätie, teror, vzrušenie, hra s čitateľom a s jeho očakávaniami. Horory a trilery ma bavia najviac – ako diváka, čitateľa a aj ako autora. Ale je pravda, že moja prvá publikovaná poviedka bola romantická. 

Vaše príbehy sa najčastejšie odohrávajú v slovenských lesoch. Prečo?
Pred pár rokmi som sa úzkostlivo vyhýbal tomu, zasadiť príbeh do slovenského prostredia. Kamoš mi dlhodobo radil, aby som to skúsil. Nakoniec sa vo mne niečo zlomilo a dnes už by som to inak nerobil. A prečo lesy? Mám ich rád. Už ako dieťa som s rodičmi, súrodencami a Lenou Benákovou trávil letné víkendy na dedinskej chalupe. Pred nejakou dobou som chodil do lesov skoro každý deň, v hocijakom počasí, či už bolo leto alebo som sa brodil snehovými závejmi. Zaujímavé je, že lesy tvoria obrovskú časť územia Slovenskej republiky. Časť mojej tvorby sa odohráva v mestách a dedinách, no nakoniec skôr alebo neskôr aj tak skončím v lese alebo aspoň v nejakej rozpadávajúcej sa, starej a strašidelnej budove pri lese.

Ako ste sa dostali k písaniu?
Ako dieťa som mal veľkú fantáziu. Ventiloval som si ju hrami doma a vonku. Mali sme časť ulice rozbombardovanú a rozostavanú. Bolo to dokonalé prostredie pre detské hry. Hotový raj, tunely, jamy, zákopy, kríky, rozostavané budovy... Pár krát išlo o život. Raz som spadol na chrbát na kamene z niekoľkometrovej výšky. Chýbal len takýto kúsok a zostal by som ochrnutý. K písaniu som sa dostal práve kvôli fantázii. Ako sa hovorí, fantázii sa medze nekladú. Mal som nápad, ale potreboval som ho zhmotniť. No nemal som kameru a aj kebyže mám, nebavilo by ma ňou nič nakrúcať. A tak som začal písať. V písaní je všetko možné, nie ste závislí od rozpočtu. Moji rodičia mali parádny, kvalitný písací stroj, otec mi z roboty nosil čisté papiere a pásky do stroja a ja som do letných nocí trieskal a rodili sa prvé príbehy. To bola polovica 90. rokov.

Za poviedku Prasa ste dostali aj ocenenie. Ako ste dostali nápad práve na túto poviedku?
V roku 2011 som za Prasa dostal Cenu Béla v rámci Ceny Fantázie. Mnohí si o mne pomyslia, že som nevďačný kretén a blbec, že to hovorím nahlas, ale pravda oslobodzuje, takže to poviem. Hoci je Prasa asi moja najúspešnejšia poviedka, nikdy som ju nemal rád. Keď ju po sebe raz za čas spätne čítam, nestíham sa čudovať, čo všetko v nej je a akým zvláštnym štýlom je to napísané. Z niektorých miest som až zhrozený. Pritom keď sa povie Kučera, všetci sa začnú divne uškŕňať a myslieť si „aha jasné, prasiatko“. Tak neviem, možnože sa Prasa ľuďom skutočne páči. Minulý rok som do šuplíka napísal jeho románovú verziu, zatiaľ som ju nikomu neponúkol a možno ani neponúknem. Zápletka samozrejme zostala, avšak štýl je diametrálne iný. Vážny, ak by som to mal popísať jedným slovom. Poviedka pôsobí absurdne, kostrbato, WTF, nesúrodo, nekonzistentne, kuriózne, miestami obávam sa až ako nechcená komédia. A ako sa samotný nápad na Prasa zrodil, tak na to si vážne nepamätám. Každopádne na námete niečo je – poviedka sa mi síce nepáči, ale románová verzia áno. Je dobrá, temná, drsná, realistická.

Aké sú vaše spisovateľské plány?
Mám v rôznom štádiu dokončenia viacero románov, vrátane Prasaťa. Niektoré sú krvavejšie, iné stavajú skôr na dialógoch a atmosfére. Mám v trezore hororovú detektívku s minimom násilia, ale o to viac desivejšiu. Dosť sa spolieha na slovanskosť, ak to takto môžem povedať. Znie to čudne, ale keď si to čitateľ prečíta, pochopí, ako som to myslel. Napísal som jednu osobnú vec, volá sa Sadista a je pre mňa tým, čo Telo pre Kinga, ale nikto mi to nechce alebo nemôže vydať. Mám poruke dostatok nových poviedok pre Obchádza nás temnota 2, no z toho možno nikdy nič nebude, bohvie. Závisí samozrejme aj od predaja jednotky. Momentálne sa sústredím na poviedku Vozňovisko, ktorou by som rád hororu prinavrátil strach. V dnešnej dobe akoby tu všetko bolo, čitatelia už ani nepočítajú s možnosťou, že by ich niečo mohlo vystrašiť. Tá predstava sa im zdá smiešna. S tým chcem vo Vozňovisku radikálne skoncovať. Má byť znepokojivé a mrazivé. Je to poviedka pre zatiaľ utajovaný projekt vydavateľstva Hydra. Možno ešte tento rok mi vyjde poviedka Mŕtvi klauni nepijú v hororovej zbierke Honzu Vojtíška, asi najhodnovernejšieho propagátora hororu v Čechách. Okrem toho by mi mohla vyjsť tiež jedna hororová poviedka, Minerálne vody sa volá.

Plánujete niekedy napísať niečo aj mimo hororového či trilerového žánru?
Minulý rok som skúsil napísať nehororový román o psovi, keďže mám rád zvieratá. Povedal som si, že napíšem drámu o ľuďoch a najmä o zvieratách, ktoré nám často pomáhajú dostať sa cez najpríšernejšie obdobia našich životov. Mám osobnú skúsenosť, že ľudia, ktorí ani trochu nemajú radi zvieratá, nemajú radi nič okrem seba a peňazí a to je desivé. To je horor. To je hororovejšie, ako všetky moje hororové poviedky a romány dokopy. Tak som si povedal, že zvieratám dlžím pekný, silný príbeh. Žiadny horor, žiadny krvák, žiadne nadprirodzené úkazy, ani sérioví vrahovia. Len jeden psík a ľudia, ktorí mu vstúpili do života. Stvoril som asi 70 strán. A výsledok? Bola to jedna z najdrsnejších, najdrastickejších a najúchylnejších vecí, aké som kedy napísal. Takže takto nejako to dopadne, keď sa Ivan Kučera snaží napísať nehoror, netriler. Absolútne obludne a zvrhlo. Myslím si, že by som vedel napísať ukážkovú romantiku, no prečo? Momentálne ma lákajú temné lesy, ešte temnejšie mestá a veci v nich ukryté. Časom ma to možno začne lákať iným žánrovým smerom. Okrem romantiky by som vedel napísať drámu o psychopatickom manželovi, kde by som zužitkoval svoje znalosti hororu, pretože tyran je hororovejší a hrôzostrašnejší, ako ľudožravé prasa. No neviem, či by ma to bavilo písať a mne ide hlavne o zábavu a lásku. Nie o prachy. Vidím, ako prachy menia kedysi dobrých autorov na karikatúry, ktoré na ceste za hmotnými statkami stratili samých seba. Peniaze sú samozrejme super vec, ale ja ich mám z úplne iných zdrojov, než je písanie, čiže sa nemusím na nič hrať. Tomu, že by som v najbližších rokoch prišiel s drámou, veľké šance nedávam.

Čím sa pri tvorbe príbehov inšpirujete?
Ja to mám s inšpiráciou komplikované. Nechápem autorov, ktorí píšu každý deň, aj keď sa im nechce. Tvrdia, že to má logiku, vraj rutina musí byť. Lenže tá ich slávna rutina robí z ich kníh mŕtve torzá bez chute a vône. Len znudene striekané vety poskladané tak, aby dávali aspoň ako-takú logiku a rýchlo šup k čitateľovi, veď on to nejako zvládne a ak nie, jeho problém. Mám stovky nápadov, zápletiek, mien, postáv, názvov, ale píšem len keď všetko zaklapne na správne miesto a mám na písanie chuť. Potom som poviedku schopný napísať za jeden deň a román za pár dní. Samozrejme to potom musím nechať odležať a následne sa k tomu vrátim a upravujem to, niečo ide von, niečo sa pridá a tak ďalej a tak podobne, ale v zásade sa dá povedať, že samotný proces písania je u mňa záležitosťou hodín resp. dní. Musí ale prísť inšpirácia, poklepať mi po pleci a povedať choď do toho. A ja idem. Inšpiruje ma všetko okolo mňa. Život. Ale nie som ako niektorí iní, ktorí skopírujú reálneho človeka. Jasné, každého autora inšpiruje život, ale je niečo iné inšpirácia a niečo iné kopírovanie. To sa potom nečudujem, ak sa s takými ľuďmi radšej ani nikto nebaví. Inšpirácia je každopádne komplikovaná mrcha, neviete v akej nevhodnej chvíli príde. Sadistu by som nikdy nenapísal, ak by som sa raz na nočnej nenudil a tak som tesne pred fajrontom, aby mi rýchlejšie ubehol čas, zapol televízor. Práve v ňom bežal fascinujúci dokument, ktorý ma inšpiroval k napísaniu Sadistovi. Ak by som televízor nezapol, alebo ak by som mal dennú namiesto nočnej... Sú to šialené náhody. Ale stačí mi ísť aj po meste alebo zájsť si do lesa a hneď mi napadajú drobnosti, ktoré väčšinou použijem.

Vedeli by ste čitateľom odporučiť nejaké knihy, ktoré vás zaujali, alebo ktoré sú vaše obľúbené?
Mám veľmi rád Mandolínu kapitána Corelliho alebo Billyho od Whitleyho Striebera. Nič desivejšie o únosoch detí asi nikdy napísané nebude. Milujem Posledný kabriolet. Je to úžasná kniha, hoci treba dodať, že dosť „americká“ a Európan ju nemá šancu do detailov oceniť, no i tak je na konci mimoriadne dojemná. Od môjho miláčika Kinga mám rád Cintorín zvieratiek, ale hlavne Stephenovu poviedkovú tvorbu, v rámci ktorej stvoril niekoľko pozoruhodných poviedok, ako sú LT a jeho teória domácich maznáčikov, Posledná priečka na rebríku alebo úžasná Skratka pani Toddovej. Napísať niečo také, idem na predčasný dôchodok. Oceňujem skôr drámového, než hororového Kinga. Mnohé jeho kultové horory v čele s To ma nebavia. V posledných rokoch som závislý od skvelej komiksovej sériei Skalpy, ktorá v Čechách vychádza na pokračovanie a keď už sme pri komiksoch, postupne si v knihovničke dopĺňam Thorgala, jedinečnú európsku kombináciu rozprávky, Vikingov a sci-fi. V poslednom čase ma zaujal realistický bitúnok Jacka Ketchuma Po sezóne a plíživý Terror od Dana Simmonsa. Od toho momentálne čítam Temné leto. A hoci nemám rád technické žánrovky od Grishama či Clancyho, na jednu výnimku nedám dopustiť a to na skvelého Jacka Reachera od Lee Childea. 

Aký máte názor na slovenskú literatúru?
Povinnú slovenskú literatúru som kedysi kvôli štúdiu čítal. Čo sa nových kníh týka, som príliš starý na to, aby som čítal veci, ktoré ma nebavia. Asi by to chcelo novú generáciu, ktorá píše sviežo a živšie a neurobí pre prachy všetko, zachová si svoju vlastnú tvár. Novú slovenskú literatúru sledujem minimálne. Viem, čo sa robí a že je komerčne úspešná, ale nebaví ma ona, ani jej autori. Každý sa pred foťákmi a publikom usmieva až ho bolia svaly na lícach a s každým si podáva ruky, no len čo zíde z pódia, zostane prázdna nádoba. A slovenská hororová tvorba? Tá v podstate neexistuje. To málo, čo sa urodí, je zaseknuté v hlbokej minulosti. Desať, možno dokonca dvadsať a viac rokov dozadu. To je strašné, takýto prístup hororu ako takému veľmi ubližuje a odrádza potenciálnych nových čitateľov. Horor už pekných pár desaťročí nie je o trápnych duchoch alebo dverách znenazdajky zabuchovaných vetrom. Môžete to použiť, ale len ako dochutenie, nie hlavnú ingredienciu. Pár svetlých, či skôr riadne temných výnimiek ale existuje. Zaujal ma Mark E. Pocha s Krajinou kanibalov, ktorá ma na niekoľkých miestach zaskočila a to som talianske kanibalské horory pozeral už ako tínedžer. Zaujímavé poviedky má tiež Honza Vojtíšek, ale to je Čech.

A čo hovoríte na projekt Podporujme slovenských autorov? Máte nápady ako niečo zlepšiť?
Odporúčam odísť z blogu a vytvoriť samostatnú stránku, s čím sú síce spojené náklady, ale dá sa to zvládnuť. Projekt by vlastnou jedinečnou doménou získal profesionálnejší imidž. Keď dnes počujem slovo blog, čudujem sa, že to ešte existuje. Pred asi desiatimi rokmi som mal viacero blogov, ale postupne som ich zrušil. Vylepšil by som napríklad hodnotenie – hodnotenie školskými známkami nevyzerá príliš dobre. Nechcem ale iba kritizovať. Nápad je dobrý a vítaný, len ak by mal vydržať roky a byť životaschopným a dostupný masám, zaujímaním sa o literatúru, a nie iba pár zažratým fanúšikom, ozaj by som sa sústredil najmä na prevedenie blogu do profesionálnej webovej stránky. Čiže dalo by sa povedať zlepšiť technickú stránku veci. Tá osobnostná mi príde fajn, robíte to z lásky a preto, že vás to zaujíma. Tak by to malo byť.

Za rozhovor ďakujem. :)

Komentáre